2k14

31. december 2014 at 21:18 |  get to know me
 

Internetoví kamaráti

1. october 2014 at 17:46 |  overthinking
Ľudia sa sťažujú,že tínedžeri na internete trávia príliš veľa času. Ja si to uvedomujem ale zároveň by som bola bez neho stratená. Začalo to facebookom,kde som asi v roku 2012 spoznala dievča,volajme ju napríklad M., s ktorým som si založila spoločný blog,stali sa z nás internetové bsf a v roku 2013 som sa s ňou stretla. Do dnešného dňa udržiavame kontakt a aj keď to nie je také silné,mám ju rada.

V roku 2012-13 som bola strašne zbláznená do Biebera a s kamarátkou sme spolu chodili na rôzne stretnutia odkiaľ som spoznala O. a V. s ktorými som sa stretla ešte zopár krát.

Ďalší je tu twitter. Či na mojom fan účte,alebo tom osobnom,sú tam ľudia ktorí vložia ich myšlienky do 140 písmen/znakov a cítim sa úžasne,keď viem že ľudia z rôznych kútov sveta cítia to isté. A precvičujem si angličtinu,ďalšie plus.

Na mojom fan twitteri som sa zoznámila s Ranou. Píšeme si asi od mája 2014 čo nie je tak dlho,ale je úžasná pretože sme si veľmi podobné a dokonca je dôvodom,prečo som začala sledovať seriály. A teraz sa cítim viac ako tie dospievajúce dievčatá.

Nemyslela som si,že instagram je nejaká špeciálna aplikácia,ale keď sa ku mne dostal "The Lines Project // 1 // 2 // ",obľúbila som si ju o niečo viac. Písala som ľuďom na ich fotky s namalovanými čiarami na rukách, nech sa nevzdávajú a podpora sa vracala späť,aj keď som ich mala nakreslené na pravej ruke. V jeden z tých dňov som napísala neznámemu dievčaťu a potom sa mi na kik,ktorý som mala v popise, ozval jej priateľ. Napísal mi,že je úžasné čo robíme a ďakuje mne osobne,že som ju neprehliadla pretože to naozaj potrebovala. Písali sme si a smiali sa asi ďalšie tri mesiace ale potom sme nejako stratili kontakt. Pim je holanďan a skvelý človek,bol jedným z dôvodov prečo chcem ísť do Holandska, a aj napriek tomu,že sa tam nestretneme,som rada že mi jeho vlasť priblížil.

S wattpadom som začínala minulý rok v júli,kde som začala prekladať poviedku. Bola naozaj strašná,tak som ju vymazala a toto som urobila takmer so všetkými. Keď mám ale porovnať,s akou angličtinou som na wattpad prišla a na akej úrovni som teraz,som nadšená. Na angličtine mi naozaj záleží. S kamarátkou,ktorú som spoznala na FB a boli sme spolu na dvoch koncertoch som sa rozprávala práve o tom,či vie čo to je ak áno,aké príbehy/fanfikcie tam číta a ona spomenula moje @ tak som sa jej jednoducho poďakovala. Potom nastal krik a slová "preboha to si ty?! Zboňujem tvoje preklady!" a to je to čo ma tam drží do dnes. Okrem toho,je tam veľa ľudí,čo má naozaj veľký talent a som rada že som ich mohla spoznať aj bližšie,nie len prostredníctvom príbehov.

A nakoniec [ no stále dôležitý ] ste tu vy. Blogujem od mojich 9 rokov,viete si asi predstaviť ako to vyzeralo. :D Vystriedala som XY blogov a na každom sa našiel niekto nový,niekto kto čítal moje články. O tomto blogu nevie veľa ľudí a "starým známym" som sa neozvala pretože si myslím že niektorí ľudia musia zostať vo vašej minulosti. Napriek tomu,Celine,Ellie,Lana,Deni,Sheri,Womm,Sauline... pamätám si ich,pretože mi niečo dali,čo sa so mnou tiahne až do dnes.

Oni,vy,sme odseba vzdialení 180 , 500 , 1200 , 5500 kilometrov a možno ste iba niekde za rohom. Internet nás spojil a dodal nám pocit bezpečia,aj keď nie je bezpečný a ja som neskutočne rada že niečo také existuje,aj keď to žerie čas, pretože internetoví kamaráti sú pre mňa často jedinou oporou. :)

It's about us // A&S

30. september 2014 at 18:50 |  what am i passionate about?
Už od úplného začiatku,čo u nás začali dávať X-Factor s titulkami,obľúbila som si to a sledovala to každý rok. Každý rok som sa tiež začala zaujímať o malé hviezdičky ktoré si plnili sny. V roku 2012 to bola Bea Miller,minulý rok Josh Levi a Alex & Sierra. Všetci predviedli v súťaži neskutočný výkon ale Alex a Sierra ma očarili tak,že keď si teraz pozriem ich video z kastingu,neviem sa prestať usmievať. Oni dvaja,prešli kastingom až po finále a hádajte čo? Vyhrali. Pretože sú božskí. A dnes im vyšiel prvý album s názvom It's About Us.

Myslím že fakty dôležité nie sú. Sú to iba zaujímavosti,ktoré nikoho nezaujímajú. Ide tu o hudbu a napriek tomu,že máme všetci úplne iné hudobné vkusy,skúste im dať šancu a vypočujte si to pretože to stojí za to. :) Nie všetky pesničky sú mi úplne po chuti ale dgdnhjifnisdb,zbožňujem ich. :D



Album si online môžete vypočuť tu // 8Tracks

 


Všetci kričíme nie!

18. september 2014 at 20:14 |  overthinking
...8. ročník. 11 žiaci.
V 6. ročníku som si ako druhý jazyk vybrala francúzštinu. Učiteľka bola perfektná a naučila nás veľa. Zostala iba na jeden rok,bohužiaľ. Prišla nová učiteľka čo znamenalo ; nový štýl učenia. Zo začiatku sme veľmi neboli spokojní,a niektorým žiakom sa aj zhoršili známky. Nedostávali sme to,čo nám dávala prvá učiteľka a to nám chýbalo. Po 2/3 rokoch francúzštiny sa ale všetko posralo. Zrušili nám ju . Naša neschopná škola nevedela nájsť učiteľa,ktorý by s nami aspoň voľne pokračoval. Po 2/3 rokoch,sme si uvedomili,čo sme mali.Vďaka francúzštine som si splnila sen a vďaka francúzštine som sa zblížila s mojou skvelou kamarátkou. Po 2/3 rokoch sme prešli od nuly príliš vysoko na to aby sme práve teraz skončili. Musíme sa učiť nemčinu,ale nikto nesúhlasí. V podstate,nekričíme - pretože to nie je žiadny štrajk heh. Ale rozčulujeme sa. Chce sa nám grcať. A plakať. Aj keď sa Nina smeje od zúfalstva. Dnes mala záchvat smiechu,keď uvidela zadania prvej písomky. Prvý krát sa všetci rozprávame spolu pretože sme úplne zdrtení. Škola vám na druhom stupni ponúka výber druhého cudzieho jazyka,ale na výber aj tak nemáte.

Učíme/učili sme sa 3 jazyky ktoré sa nám teraz úplne mýlia. Francúzštinu sme čítali anglickým prízvukom,nemčinu čítame tým francúzskym. Viete si predstaviť, ako veľmi si cheme vytrhať vlasy keď sa do toho francúzskeho čítania textov dostaneme a zrazu nám je to na nič? Všetci chceme späť francúzštinu. Ale sme predsa iba ôsmaci,nikto s tým nič neurobí. Zostávajú nám iba dva roky do konca,kto by s tým niečo robil? Sme jedenásti. Jedenásti žiaci ktorí nemôžu pokračovať v niečom čo milovali.

Cestovanie > čokoľvek

2. september 2014 at 13:12 |  what am i passionate about?
Navrhla som rodičom výlet na pár dní. Súhlasili. Išli sme.

Pofľakovali sme sa po dedinkách s divným názvom ; Čaka,Pečeňady,Malženice, zbierali hríby a objímali stromy, navštívili sme hrady a zámky,Bojnický v ktorom som bola niekoľko krát,Trenčiansky po ktorom ma najviac boleli nohy,Beckov v dedinke Beckov :D ,menej známi Bzovík ktorý bol v minulosti kláštor. Prespávali sme v moteloch/hoteloch,pri hľadaní sme sa dostali až za české hranice ale otočili sme to a skončili v Trenčíne. Na druhý deň sme sa presunuli do Čachtíc ale domov bol blízko,preto otec navrhol aby sme prespali doma a vrátili sa na Čachtický zámok ďalší deň. Celú cestu späť som bola podráždená a sklamaná. Chcela som objavovať,neodmietla by som ani prespanie v černošskom ghette aj keď tu černochov nemáme pretože ''ideme domov" znelo príšerne. V momente ako moje oči zazreli uvítaciu značku "Senec" a tie isté múry,povzdychla som si. Je oničom mať trinásť rokov ale nie je oničom vedieť že cestovanie je jedna z vecí ktoré ma naplňuje,a tiež,že som pripravená opustiť domov kvôli dobrodružstvám a adrenalínu. Kvôli niečomu lepšiemu.

Odsek nad týmto,som písala večer v deň kedy sme sa vrátili ale nechcela som ho upravovať. Na Čachtice som sa tešila,ale počasie nám neprialo a celý deň pršalo,tak sme išli iba do BA na nákupy a ja som si dokúpila veci do školy. Napriek tomu tu máte pár fotiek,neviem prečo,ale z druhého foťáku mi to nejde pridať do počítača takže iba takto.



Zrúcanina hradu Bzovík


V strede ničoho

Múzeum bábkových hračiek a hrad modrý kameň


Trenčiansky hrad


Židovský cintorín pri hrade Beckov (info)


Pár ďalších fotiek nájdete tu

Dravec

24. august 2014 at 21:18 |  overthinking
Dnes ku nám prišla rodina. Rozprávali sa o živote pretože sa dlho nevideli - ja si ich dokonca nepamätám (oni mňa áno. ) Spomenuli aj moju budúcnosť, akému odboru sa chcem venovať, tak som sa rozhovorila ale nechcela som spomenúť konkrétne školu pretože nič nie je isté. Keď ale moji rodičia začali vykladať že moja vysnívaná škola je v Prahe,uvedomila som si že moje rozhodnutie začali nielen rešpektovať ale aj tvoriť realitou. (Fajn, iba slabý odvar reality ale cítila by som sa trápne keby ľudia vedeli že som nakoniec neskončila tam, kde som chcela. Ak by som ich teda ešte niekedy videla.)

Well, začali sa rozprávať o dnešnej dobe pretože starší dozrievajúci ľudia ju berú s horkosťou. Aká je ťažká a podobne. Otec však vypustil z úst slová : "Táto doba nie je ťažká pre ľudí čo sa o seba vedia postarať. Táto doba je pre dravcov a tí slabší, bohužiaľ. .."

Ďalej sa rozprávali o dovolenke v Chorvátsku, ale tie slová som si zapísala - tu aj na papier.
V ten moment som sa rozhodla, že budem bojovať a loviť. Rozhodla som sa že budem dravec.

Where to go next